Kristínka...

Autor: Vašo Židek | 22.8.2006 o 2:11 | Karma článku: 6,12 | Prečítané:  2090x

Ahoj Kristínka. Najprv prepáč, že Ti komolím meno, tuším sa voláš Kristyna, alebo ešte nejako inak, ale to nie je také dôležité. Nemohol som ostať pri Tebe dlhšie, takže si nepamätám ani priezvisko, aj keď som si ho ešte dlho opakoval. Nepoznám Ťa dlho. Videl som Ťa vo filme. Baraka. Bol to silný film, napriek tomu, že je ťažký, lebo ukazuje človeka a zlo v ňom. A to nie je príjemné pozeranie. No Tebe nemusím rozprávať o zle, Ty si si ho zažila na vlastnej koži. Niekedy sa cítim na nič. Má to mnohé dôvody, a predsa sú to malichernosti, ktoré sa hanbím pred Tebou spomenúť. Možno sa zasmeješ, ale najprv som si myslel, že si chlapec. Bolo to tým, že si bola ostrihaná. Vedela si, že Tvoje vlasy budú použité na rôzne spôsoby? Nemyslel som, že sa k Tebe dostanem. Tento víkend som videl toľko krásnych vecí, ktoré vytvoril človek. Kostoly, baziliky, Sanktuarium v Krakowe. Hlavne to posledné na mňa silno zapôsobilo. Tak pôsobivú stavbu som ešte nevidel. Potom som šiel na miesto, kde si sa ocitla aj Ty. Najprv si sa tlačila vo vagónoch, ako všetci ostatní. Zrejme si nevedela, že ideš na istú smrť.. alebo si to tušila? Tvoje vystrašené oči pri fotení.. tie som si zapamätal. Prechádzal som bránou, Práca oslobodzuje. Videl som bloky, tu vás prijímali, tam vás obliekali. Spomínam si jasne, mala si tú pásikavú rovnošatu. Na nej označenie a číslo. Nechcem myslieť na to, ako to bolelo, keď Ti ho tetovali na ruku. Ale čo je to v porovnaní s bolesťou, ocitnúť sa aj s rodinou na tom mieste? Boli sme veľká skupina a všade naokolo veľa ľudí. Prechádzali sme blokmi veľmi rýchlo, príliš rýchlo, aby som si uvedomil, hneď na tom mieste, kde vlastne som. Pozeral som na tabuľu som symbolmi, ozančujúcimi väzňov. Viem presne, aké by som dostal ja. Boli by dva, jeden čierny trojuholník z malým „z“ na pravej strane a jeden ružový. A potom, som Ťa uvidel. Tvoja fotka na stene, z profilu, aj so šatkou na hlave. Tam som sa dozvedel Tvoje meno. Chcel som Ti len povedať, že je pre mňa dôležité vedieť, že keď Ťa prijímali, tak si mala trinásť rokov. Už nie si anonym, ktorý je ďaleko od mňa. A ja sa môžem pýtať, sám seba, lebo Ty mi už neodpovieš: ako dlho si musela znášať to každodenné utrpenie? Umrela si guľkou do hlavy, alebo v plynovej komore? Kto bol s Tebou? A čo si vlastne spravila, že si musela umrieť? Vieš, budem sa k Tebe vracať. Niekedy. V myšlienkach. Ale raz sa vrátim znovu, aby som si Ťa pripomenul. Aby som sa znovu mohol dotknúť stien na chodbách. Zacítiť pach vlasov, a plynových komôr. Rozmýšľať o sebe. O zle v nás. V každom z nás. Uvidím Ťa v miestnosti na prízemí. Blok č.6. Auschwitz Poľsko (Kristínka by mala dnes... o dva roky dlhšie vlasy...)
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Fico prosíka Lajčáka... a potom ho zrazu zostrelí

Fico sa pridal ku konšpirátorom.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Danko škodí – lebo môže

Pri oslabenom Smere sa rozlieva ako jed.


Už ste čítali?