Magnificat

Autor: Vašo Židek | 7.8.2006 o 23:29 | Karma článku: 4,72 | Prečítané:  1690x

Dážď odpúšťa svojmu vinníkovi, tak ako ja sa vraciam k Tebe. Odpustíš aj Ty mne? Chcel by som byť vypočutý. Posvätíš môj hlas, alebo sa stratí v šume horkej krvi mora? Tu niekde som stratil Tvoju priazeň. Zakrýval som sa listom pozerajúc na Teba, hanbiac sa za seba pri zrode rána. Aj za Teba? Si tam hore, ďaleko od pekla v ktorom žijem. To preto ma bičuješ kvapkami dažďa? To preto ma meníš na kameň, rozpadajúci sa na prach? Tvoj vietor odnáša všetko. Moja pieseň končí. Usmievaš sa na mňa. (Moja pieseň končí.) Hladíš ma lúčom svetla. (Dovoľ mi spievať ďaľšiu.) Ja sklopím zrak a nazriem do seba. Moja pieseň končí. ____________________________________________________________ Bol som v dome. Hovoril smutným jazykom stien, v ktorých chýbala dávna radosť života. Bol som v dome. Prázdnota sedela vedľa mňa v obývačke a mala ruku na mojom kolene. Koketne sa usmievala a zvádzala ma. Túlila sa ku mne, a šepkala mi. O chorom otcovi, jeho rodine, chorobe, o ťiaži na pleciach blízkych, ktorú nikto nechcel. O neďalekom sanatóriu, kde sa umiera tak pomaly, ako pomaly sa žije. O aute v garáži, o vôni benzínu, o pavučine na stene, o chýbajúcich kľúčoch, o stratených citoch. Ukazovala mi fotky. Minulosť vo farbe i bez nej. Keď všetko bolo iné, keď ešte smrť nehrala na klavíri pri nedeľnom obede. Bozkávala ma na krku a horúcim dychom šepkala o tom, ako všetko skončí. Keď sa dotkla pier, zacítil som sladkosť ničoty, ktorá hriala vo vnútri ako pohárik na zapitie smútku. Opíjala ma perami, spaľovala rukami a dom počúval zrýchlený dych jedného tela a dvoch duší. Ležal som nahý na schodoch, na hrudi som mal rany po jej nechtoch a dom ticho plakal. Chcel som plakať spolu s ním. Za jedným otcom. Za jednou rodinou. Za šťastím, ktoré leží na cintoríne. Za dáždnikom visiacim na stene. Za vyblednutým obrazom. Za posteľami v izbách. Za ľuďmi, ktorí odišli. Bol som v dome. Kým som odišiel, pozatváral som okná, a vyniesol smeti. Nechal som tam Smrť i Prázdnotu. Nesiem vo vnútri ich deti, spomienky na milovanie s nimi. Keď budem umierať, tak sa narodia. Moje deti. Smrť a Prázdnota.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Fico prosíka Lajčáka... a potom ho zrazu zostrelí

Fico sa pridal ku konšpirátorom.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Danko škodí – lebo môže

Pri oslabenom Smere sa rozlieva ako jed.


Už ste čítali?